„...NEMÁM NIKOHO, KTO BY MI POMOHOL...“

            Už dlhý čas chodievala k nám do lekárne pravidelne, každý deň, jedna stará, vyše osemdesiatročná teta. Okrem toho, že si posedela a oddýchla, nechávala si previazať členok, lebo „tak bolí a ja sama si to nedokážem urobiť...“ A vždy sa jej uľavilo, keď jej ho niektorá z nás previazala. Robil jej dobre ľudský dotyk a vedomie, že nie je na svete až tak sama, že sú ľudia, ktorí jej v jej bezradnosti pomôžu. Niekedy priniesla masť proti bolesti a poprosila o premasírovanie boľavého lakťa, inokedy, keď ju trápila nádcha, sme jej kvapkali kvapky do nosa. Vyzerá to pekne, ako sme sa dokázali postarať o starú chorú ženu, ale skutočnosť bola trochu iná. Táto teta nás odvádzali od práce, ktorej sme každá mali dosť, a preto niekedy aj trvalo, kým sa niektorá z nás doslova „obetovala“. Teta ochotne počkala, vždy si u nás rada posedela, čo však malo za následok, že zápach z uniknutého moču a zrejme žiadna hygiena robili vzduch v priestore neznesiteľným. Viem, povedala mi to jedna sociálna pracovníčka, že jej ponúkli starostlivosť, ktorá by bola pre jej stav riešením. Teta, silne postihnutá aj stareckou demenciou, však už nič pre svoj život nepotrebovala. Stačil jej nanovo obviazaný členok, o ktorý sa mi „moje drahé sestričky“ vždy tu postarajú. A jej príbuzní tiež o starostlivosť, za ktorú sa platí, nestáli, veď všetci čakali už len na tetin odchod a deľbu majetku.
            Raz prišla teta s pre ňu priťažkým nákupom a sadla si. Po hodnej chvíľke hovorí: „Ja už nevládzem. Ja sama domov nedôjdem!“ A oslovila pár okoloidúcich, či by ju neodviedli domov. Niektorí by aj boli ochotní, ale mali iné povinnosti. „Nemám nikoho, kto by mi pomohol!“ zanariekala teta bezradne. Tieto slová vo mne silno zarezonovali. Poznala som ich. Vyslovil ich chorý z Jánovho evanjelia: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa tam sám dostanem, iný ma predíde.“ Hoci do konca pracovnej doby ešte bola hodná chvíľka, povedala som: „Teta, ja s vami pôjdem! Len musíte počkať, lebo ja odtiaľto nemôžem odísť skôr.“ „Ja počkám.“ A ochotne čakala. „A naozaj so mnou pôjdete, zlatenko?“ „Naozaj teta, nebojte sa!“
            Vonku pršalo. Do jednej ruky som vzala svoj i tetin nákup, druhou som ju podoprela a pomalilinky sme šli. Dáždnik musel ostať v taške. Za pár minút som bola mokrá ako myš. „A to práve dnes som sa musela chcieť pochváliť s novou drahou bundou!“ hundrala som. „Teta, naozaj nechcete, aby sme si vymenili strany?“ snažila som sa vyjednávať, keďže ruka s taškami ma už poriadne bolela. „Nie, zlatenko, mne je dobre, keď ma podopierate tam.“ Celou cestou mi prejavovala vďačnosť, že som s ňou šla, ako i obavu, či trafím od nej domov. „A naozaj sa nebudete potme báť ísť?“ spýtala sa ma asi trikrát. Musela som sa vo vnútri smiať. V tej starej žene bolo toľko ozajstnej starostlivosti a láskavosti, ktorú si určite už ani neuvedomovala, ani ju nemohla zo slušnosti hrať. Bola krásne čistá a jednoduchá ako dieťa.
            Pomaličky sme došli do cieľa. Odomkla som jej byt, položila do prekvapivo upratanej kuchynky tašky a ponáhľala sa domov. Ešte dlho som za sebou počula tetin volajúci sýty hlas prejavujúci vďačnosť.
            Konečne som rozprestrela nad sebou dáždnik a rozmýšľala som. Tento skutok som neurobila zo srdca, skôr bol dobrovoľnou obetou, sebazaprením. Vo vzťahu k tejto tete som často mala tendencie radšej nepočuť, zakryť si oči, hľadieť na vlastné potreby. V ten deň som však mala dobrý pocit pri srdci, že som sa nezachovala ako kňaz či levita, keď obišli na ceste človeka, ktorý potreboval pomoc. Od ochoty Samaritána, ktorý poskytol pomoc, som mala veľmi ďaleko, toho som si bola vedomá. Veď hneď hrejivý pocit z vykonaného skutku prekryli myšlienky strachu, či táto teta vo svojej detinskej jednoduchosti nezačne odo mňa vyžadovať pravidelné vyprevádzanie domov. Nasvedčovali by tomu aj jej otázky: „Aj zajtra máte otvorené? Aj v sobotu? Prídem, previažete mi nôžku (rada používa zdrobneniny), a aj mastičkou mi natriete. Dobre, sestrička?“ A ja už som Pánu Bohu oznamovala: „Pane, dnes som to urobila, ale pravidelne to robiť nie som ochotná... Veď tiež mám svoj život...“Aj na takýchto situáciách človek si uvedomuje, čo v ňom naozaj je a aká dlhá cesta očisťovania a posväcovania skrze Božiu milosť ho ešte čaká.
            Bála som sa zbytočne. Teta k nám často zavíta, ale aby som ju zaviedla domov, to odo mňa nechce. A keby to odo mňa chcela, myslím, že určite by som s Božou pomocou našla spôsob, ako jej pomôcť. S láskou. A vôbec by to nemuselo byť každodenné vyprevádzanie domov. Teta je môj i tvoj blížny, ktorý potrebuje pomoc. Škoda len, že vo mne tkvie vlastná, štandardná predstava o blížnom. A táto teta nie je pre mňa dosť „reprezentatívna“.
            Ježiš sa vedel zastaviť inak. A tiež, keď prišiel medzi nás, ako ľudstvo sme určite neboli reprezentatívni.